Úvod

Strávila som víkend s abstinentmi.

Kedysi varili drogy či prehrali všetko kvôli gamblingu , dnes už žijú nový život.

 ( Reportáž )

Víkend s abstinentami bol pre mňa silným zážitkom.

Dozvedela som sa veľa nového a stretla som sa s ľuďmi, ktorí padli až na úplné dno.

Teraz však ukazujú, že dokázali vstať a viesť normálny život.

Športové hry abstinujúcich ASKAS 2025 oragnizovali :

KA Biela Orava -Zákamenné , KA Pohoda - Lokca a KA Radosť - Oravská Polhora.

Abstinenti. Slovo, ktoré v našej „alkoholovej“ krajine znie pre mnohých cudzo, možno až zvláštne. A predsa ich je okolo nás veľa. Bývalí alkoholici, narkomani, gambleri, ale aj ich partneri či deti. Ľudia, ktorí zo začiatku denne zápasia o to, aby zostali v abstinencii a nevrátili sa k závislosti. Tu je nevyhnutné priznať si problém so závislosťou a s pokorou prijať svoju diagnózu. V tom im napomáha ich komunita a vzájomná podpora.

Stretávajú sa každý týždeň vo svojich kluboch, kde diskutujú o živote, problémoch, psychickom stave či ťažkých chvíľach. Niektorí sú abstinentami už 50 rokov, iní pár mesiacov. Všetci títo ľudia sa stretli cez víkend v Oravskej Polhore na športových hrách abstinentov, aby si ukázali, že aj bez alkoholu, gamblingu či drog sa dá žiť naplno a užívať si aktivity ako ľudia, ktorí nemajú problém so závislosťou.

Športové hry sa konajú každé dva roky, vždy ich organizuje iný klub zo Slovenska. Tento rok sa dokopy na Orave stretlo 47 klubov. Ubytovanie praskalo vo švíkoch s viac ako 150 abstinentami, no bola som tam aj ja. 

A ako som sa tam dostala? Vždy ma zaujímali príbehy ľudí, psychológia a spôsob života, aký vedú abstinenti. Pýtala som sa, či to je iné, či inak premýšľajú, ako vnímajú každodenný život a ako sa denne potýkajú s nástrahami, ktoré ich môžu viesť späť k závislosti.

Napísala som preto prezidentovi Asociácie klubov abstinujúcich Slovenska, Jankovi Václavovi a viceprezidentke Janke Volfovej, či by bolo možné, aby som sa prišla pozrieť do nejakého klubu abstinentov, porozprávať sa s abstinentami a nazrieť do ich sveta.

Veľmi ma potešilo, keď ma Janka pozvala na športové hry, ktoré spájajú všetky kluby a stretnem sa tam s toľkými životnými príbehmi. Súhlasila som a nevedela som sa dočkať víkendu, ktorý s nimi strávim. Ako to teda celé vyzeralo? Aké boli moje pocity a čo všetko som sa dozvedela?

Moje dni s nimi boli úžasné, no nesmierne náročné. V piatok sme sa ubytovali a mali čas sa rozprávať až do večera, kde sme si pri ohni opekali. V sobotu ráno sme sa presunuli do športového areálu Oravskej Polhory, kde si účastníci mohli zahrať rôzne hry ako futbal, bedminton, pexeso, pingpong či volejbal. Večer nasledovala zábava s kapelou.

Stihla som sa porozprávať s naozaj veľa abstinentami, ktorí mi opísali svoje životné príbehy. Či už to bol narkoman, ktorý niekoľko rokov varil pervitín doma v kuchyni, alebo alkoholik a zároveň gamblér, ktorý prišiel takmer o všetko.

Niektorí sa nevyhli ani trestným činom, boli niekoľkokrát vo výkone trestu kvôli krádežiam, či na hranici života a smrti, kedy dávky drogy presahovali množstvá, ktoré ich telo zvládne. 

Na Slovensku patrí medzi najväčšie problémy závislosť od alkoholu. Podľa OECD vypije priemerný dospelý ročne 11 litrov čistého alkoholu, pričom až 36 % ľudí sa aspoň raz mesačne opije. Závislosť od hazardu je na vzostupe, keďže v roku 2024 Slováci stavili vyše 24 miliárd eur. Najčastejšie užívanou nelegálnou drogou zostáva marihuana, pričom odborníci upozorňujú, že tisíce ľudí potrebujú liečbu pre závislosť od drog.

Vedela som, že sa s nimi budem cítiť príjemne

Organizačné záležitosti som riešila priamo s prezidentom asociácie. Stretli sme sa ešte približne sto kilometrov pred cieľom a už vtedy som cítila, že nemám dôvod obávať sa. Prišiel autom spolu s ďalšími členmi svojho abstinenčného klubu, všetci pôsobili veľmi priateľsky a prekvapilo ma, že mali skvelý zmysel pre humor, možno aj väčší než väčšina ľudí, ktorých bežne stretávam.

Po bryndzových haluškách pri slovenskom orloji sme pomaly vyrazili do rekreačného areálu Slaná Voda. Ihneď som sa zoznámila s množstvom účastníkov. Veľakrát som sa ani nemusela pýtať a začali rozprávať sami. Ihneď som sa dozvedela o páre manželov abstinentov, ktorí si toho preskákali až-až. Muž bol abstinent oveľa dlhšie ako jeho manželka a preto to mal doma oveľa náročnejšie ako tí, ktorí alkohol zo svojho života úplne odstránili. 

Dozvedela som sa aj, že Janko Václav, prezident asociácie, je abstinent už pomaly 28. rok. Tiež si prešiel ťažkým obdobím a padol na úplné dno, aj keď je teraz z neho úplne iný človek. „Veľakrát som sa opil tak, že ma museli domov zobrať druhí ľudia. Veľmi som sa potom hanbil." Pracoval ako stolár a keďže pil aj počas práce, viackrát sa zranil. Dozvedela som sa to vo chvíli, keď som sa ho spýtala na prst, z ktorého mu chýbala takmer polovica.

V prvých dňoch abstinencie zažil aj záchvat, ktorým si telo pýtalo alkohol. „Myslel som si, že do rána zomriem. Bol som v nemocnici a prišla za mnou psychiatrička, že spĺňam všetky predpoklady na protialkoholickú liečbu." Odvtedy prešlo veľa času, ktorý venoval pomoci sebe aj druhým. Chodí na psychiatrické oddelenie aj do liečebného ústavu Predná Hora, kde organizuje stretnutia s abstinentami.

O viceprezidentke Janke Volfovej som sa zasa dozvedela, že svoje psychické problémy zapíjala alkoholom. Dnes spolu s manželom nevynechajú takmer ani jednu udalosť abstinentov. Pracuje na psychiatrickom oddelení a pomáha druhým dostať sa z toho, čím si prechádzala aj ona. 

Recidíva je veľký strašiak

Mnohí závislí ľudia si prešli recidívou. Dozvedela som sa, že len približne 3 z 10 ľudí zostane v abstinencii po celý život. Účastníkov športových hier som sa preto pýtala, čo pomohlo práve im. Viacerí mi povedali, že majú svoj symbol abstinencie. Niekto si každý rok na výročie kúpi sošku, ktorá im symbolizuje ich čistý život, ako napríklad Janko Václav. Ukázal mi na fotkách aj svoju zbierku tiav, ktoré dokážu žiť aj 24-hodín bez vody. 

  Máme tu však aj kontrast. Robo, bývalý alkoholik a gamblér, išiel ihneď po liečení pracovať do krčmy, aj keď mu to mnohí neodporúčali. On to zvládol a dokonca, ako vraví, pomohlo mu to, avšak k výmene závislosti ( alkohol vymenil za gambling ). Mnohí abstinenti sa však vyhýbali svadbám, spoločenským udalostiam či miestam, ktoré im pripomínali ich minulosť. 

Recidíva znamená návrat k návykovému správaniu po období abstinencie alebo liečby. Pri závislostiach ide napríklad o opätovné pitie alkoholu, užívanie drog či hranie hazardu po tom, čo človek istý čas abstinoval.

Zaujímavé však bolo, že pre mnohých abstinentov nie sú problém sladkosti či zákusky, ktoré obsahujú alkohol. „Margotka je moja obľúbená sladkosť a vôbec nevnímam, že obsahuje alkohol," spomína Janko. Nealko pivo, či detské šampanské sú však pre neho úplne tabu. Počas týchto konverzácií som sa teda dozvedela aj to, že každý abstinent je úplne iný a to, čo platilo na jedného, nemusí platiť na druhého. 

Stretnutia v A-kluboch preto nie sú o radách, ale o osobných skúsenostiach. U abstinentov to vyzerá v praxi tak, že sedia v kruhu a keď riešia nejakú situáciu či problém, ostatní môžu povedať len to, čo v tom okamihu pomohlo im/ako to urobili oni. Záleží potom na každom osobitne, či si z ich skúseností niečo zoberú, alebo si veci urobia po svojom. Nikto nikoho nekritizuje a nespochybňuje jeho názor. Dodržiavať tieto pravidlá je veľmi dôležité.

To, že spúšťačom recidívy môže byť čokoľvek, mi potvrdil aj František, ktorý je abstinentom už 42 rokov. Vysvetlil mi, že kedysi hrával v kapele. Ako mladý hudobník bol s alkoholom veľký kamarát, až sa z toho stala závislosť. Niekedy dokonca nedokázal ani odohrať koncert, pretože nevedel poriadne ani stáť na nohách. 

Keď prišiel z liečenia, úplne prestal hrať. Po 30-tich rokoch chytil do ruky gitaru a všetko sa mu vrátilo. Bol na tom psychicky veľmi zle, no k alkoholu sa našťastie nevrátil. Spúšťačom recidívy bola pre neho aj voda po holení, o ktorej nevedel že obsahuje alkohol, keďže ju kúpil narýchlo a nevšimol si zloženie. Uvedomila som si, že každý má iné spúšťače. Zatiaľ čo Robovi práca v krčme paradoxne pomohla, Františkovi by stačila obyčajná gitara, aby ho stiahla späť na dno.

Takmer prišiel o všetko

Robo vyrastal v rodine poznačenej alkoholom, jeho otec pil a aj on sám v mladosti začal piť a hrávať hazardné hry. Najskôr to boli karty a poker medzi kamarátmi, no neskôr prešiel na automaty a stávkovanie. Hazard sa stal každodennou potrebou, vždy, keď mal peniaze, okamžite ich prehral.

Aby mal na hranie, začal si brať pôžičky v banke aj od známych. Sám priznáva, že vtedy bol majstrom v klamstve: vedel, ako na koho zatlačiť, čo komu povedať, aký príbeh si vymyslieť, aby mu požičali. Využíval dôveru najbližších a všetko zatajoval. Klamstvo sa preňho stalo „alfou a omegou“ závislosti. Tvrdí, že gambler bez klamstva neprežije, pretože keby povedal pravdu o tom, na čo potrebuje peniaze, nikto by mu ich nedal.

Keď už nemal prístup k ďalším pôžičkám a vyčerpal všetkých, ktorým mohol klamať, prišla kríza. Dostal sa do obrovských dlhov, stratil dôveru rodiny a nakoniec sa pokúsil o samovraždu. 12. decembra 1994 prehral všetko, čo mal, a rozhodol sa odísť z tohto sveta. Podarilo sa mu to prežiť len vďaka náhode, keď ho našli policajti a dostal sa na psychiatriu.

Robo hovorí, že keď prestal byť závislý na alkohole, hazard sa mu stal náhradnou závislosťou. Spočiatku si myslel, že to zvládne bez liečby, ale napokon musel uznať, že je to rovnaký problém. Zlom nastal, keď začal chodiť na abstinentské kluby, kde sa naučil otvorene hovoriť o svojom hraní. Dokonca vystúpil aj v televízii, čo mu paradoxne pomohlo, keď o ňom vedeli ostatní, bolo oveľa ťažšie znovu klamať.

Veľkou oporou mu bola manželka, ktorá s ním dodnes chodí na kluby. Spoločne si nastavili prísne kontrolné mechanizmy: Robo nechodil domov s peniazmi, všetko riešila manželka, a postupne si budovali dôveru cez každodenné telefonáty a dohody. S odstupom času si uvedomuje, že abstinencia nie je len jeho príbeh, všetkým tým klamstvom a manipuláciou ublížil aj svojej žene a rodine, ktorá si musela prejsť traumami spolu s ním.

Spoluzávislí nedostanú takú podporu ako závislí

Robo mi o svojej manželke Erike rozprával s veľkou láskou, no zároveň priznal, že počas jeho závislosti na alkohole a hazardných hrách si prešla nesmierne ťažkým obdobím. Preto som sa rozhodla porozprávať aj s ňou. Blízki, ktorí žijú so závislým človekom, si s ním často prežívajú až hrôzostrašné chvíle a Erika nebola výnimkou.

Robo prehral v hazarde takmer všetko, no doma ho čakala manželka s deťmi. Počas celých rokov niesla všetku zodpovednosť na svojich pleciach, starala sa o rodinu a popritom bojovala s tým, čo robil jej manžel. Ako sama hovorí, poznačilo ju to na celý život. Aj po takmer tridsiatich rokoch má z tohto obdobia psychické následky.

Spoluzávislosť je stav, keď blízky človek závislého začne sám žiť v jeho probléme. Neustále ho kontroluje, kryje, rieši zaňho dlhy či povinnosti a jeho správanie ho psychicky ničí. Často má pocit, že bez neho by závislý nezvládol fungovať, no pritom sám trpí stresom, úzkosťami či vyčerpaním. Závislosť preto nie je len problém závislého, ale aj jeho rodiny a blízkych, ktorí potrebujú vlastnú podporu a pomoc.

„Dlho som prežívala obrovský stres, keď Robo prichádzal domov z práce. Bála som sa, čo sa zas stalo, či nepríde opitý alebo mi nepovie, že prehral všetky peniaze. Raz, keď vošiel do bytu, som dostala panický záchvat. Zmeravelo mi celé telo, srdce mi bilo ako šialené a vtedy som pochopila, že potrebujem vyhľadať pomoc aj ja.“

Keď sa Robo stal abstinentom, neprišla úľava hneď. Trvalo dlho, kým si k nemu Erika opäť našla cestu a kým sa vzájomná dôvera začala obnovovať. Spoločne však krok za krokom budovali nový začiatok.

V deň, keď som sa s nimi stretla, som videla, ako si prejavujú nežnosť, držia sa za ruky a ako je ich láska stále prítomná. Erika dnes hovorí, že je šťastná, že to spolu zvládli, no abstinentské kluby navštevujú dodnes aj preto, aby neprestali pracovať na sebe a aby šírili povedomie o spoluzávislosti.

Mal najlepšie recepty na varenie pervitínu

Abstinent, ktorý si želal zostať v anonymite, nazvime ho Filip, bol 17 rokov závislý od pervitínu. Najbližší o tom celé roky netušili. Pre rodičov pôsobil ako vzorný syn. Keď za nimi prišiel, vždy bol upravený, navoňaný a dokonca im navaril.

V kuchyni však často pripravoval niečo celkom iné. Varil pervitín, ktorý ďalej predával. Zarobil na tom veľké peniaze, takže nikdy nemusel kradnúť a jeho závislosť navonok nebola viditeľná. „Stále som zdokonaľoval recepty a chcel som byť najlepší,“ spomína Filip. Dodáva, že drogy od neho brali dokonca aj policajti. Mal partnerku a spolu priviedli na svet dve deti.

K pervitínu sa dostal už ako 17-ročný, dnes má 35. S odstupom času priznáva, že drogy mu vážne poškodili psychiku. „Otec ma v detstve týral a myslím si, že to na mňa zanechalo veľkú stopu, takže som sa to snažil kompenzovať drogami“ hovorí. Nedokáže prejavovať emócie a trápia ho silné úzkosti. Hoci je dnes abstinent, je to len tri roky a sám vie, že jeho cesta bude ešte veľmi dlhá.

Niekoľkokrát bol v base

Ondrej hovorí, že zo všetkého najviac prehral rodinu. Manželka ho opustila, no so synom má dnes dobrý vzťah a chodia spolu aj na dovolenky. Celý život pracoval v bani, no pre vážne zdravotné problémy skončil v invalidnom dôchodku. V Bratislave, kde pracoval vo Volkswagene, sa dostal k drogám.

Začal variť pervitín, zamykal u seba doma mladých chlapcov, aby spolu vyrábali drogy, a sám si dával obrovské dávky, niekedy aj štyri až päť gramov za dva dni, čo ho privádzalo do paranoí a ťažkých psychóz. Kvôli drogám začal kradnúť najmä v Rakúsku, kde vyberal navigácie z áut, vykrádal trafiky a za noc si vedel zarobiť stovky tisíc slovenských korún. Mal prezývku „Ondrej kopi“, pretože deň nezačal, ak nemal pripravenú veľkú kopu drogy.

Hoci mal vždy peniaze a prenajímal si byty a apartmány, bol úplne pohltený závislosťou. Viackrát skončil vo väzení a až tam si uvedomil, že najhoršie na treste nie sú múry, ale to, že nemohol byť s ľuďmi, ktorých mal rád. Absolvoval detox a neskôr dvojročnú resocializáciu v Bobrove, kde sa učil znovu žiť.

Tvrdí, že starší závislí majú oproti mladým výhodu, vedia, čo je normálny život, a majú sa k čomu vrátiť. Dnes je v dôchodku, pravidelne chodí na A-kluby, cestuje na futbal do Anglicka a hovorí, že konečne vie hospodáriť s peniazmi. Abstinentom je od roku 2019, cíti sa dobre, no zdôrazňuje, že závislosť je chronická choroba a človek si musí dávať pozor celý život. Podľa neho je kľúčové naučiť sa odpustiť najskôr sebe, až potom môže odpustiť aj okolie.

S najmladším účastníkom športových hier abstinentov, 23-ročným Kristiánom, som sa rozprávala tiež o závislosti na pervitíne, ktorému podľahol v pätnástich rokoch. Je abstinentom len pol roka, takže jeho cesta je ešte naozaj veľmi dlhá. Berie lieky na úzkosť a snaží sa začleniť do bežného života.

Obviňuje sa za to, že sa kvôli nemu stala dcéra narkomankou

Igor hovorí, že od začiatku nevedel piť. Prvé ochutnanie alkoholu znamenalo hneď opitosť, bez postupného rozbehu. Po 20 rokoch sa rozviedol, no keďže vtedy už nepil, súd mu zveril tri deti; dnes žije s mladšou manželkou (o 17 rokov) a majú spolu dcéru.

Po nezvládnutej liečbe v Banskej Bystrici prišla recidíva, až raz ráno vstal „so zimomriavkami“ a od toho dňa (už 16 rokov) nepije. Pracuje v pohrebnej službe: vyzdvihuje telá, pripravuje ich a chodí aj na pitvy, čo mu zásadne prestavalo hodnoty. Hovorí o pokore a o tom, že k spokojnosti mu stačí málo.

Zažil extrémne prípady, ako napríklad klienta resocializácie, ktorý po páde späť do pitia zomrel a ležal tri dni v byte, 38-ročný 130-kilový muž s 6,14 ‰ alkoholu, ale aj mimoriadne ťažké zásahy v domácnostiach.

Po liečení založil doma v dedine abstinentský klub, ktorého je predseda. Novým ľuďom opakuje, že každý si musí nájsť vlastný spôsob abstinencie (niekto potrebuje doživotne „suchú domácnosť“ a niekto má iné návyky).

Suchá domácnosť je prostredie, v ktorom sa alkohol vôbec nevyskytuje. Nenájdeš ho v chladničke ani v komore a nepije sa ani pri oslavách. Ide o spôsob, ako vytvoriť pre abstinujúceho bezpečné zázemie bez pokušení a pripomienok na minulosť.

Najťažšia kapitola je však jeho dcéra. Od 15 rokov je narkomanka, ktorou bola aj počas tehotenstva. Dieťa malo kŕče a Igor s manželkou podali anonymné podanie na sociálku. Získali vnuka do predbežnej starostlivosti, dcéra absolvovala ambulantnú liečbu a žije u nich, no dôvera je obmedzená a Igor sa obáva ďalšieho pádu.

Hovorí, že alkoholom doma nikdy nerobil scény, skôr „odpadol“, ale aj tak to na deti doľahlo. Myslí si, že je to jeden z dôvodov, prečo sa jeho dcéra stala narkomankou. Dnes má 61 rokov, pravidelne chodí na kluby a snaží sa dať svojej dcére druhú šancu.

Plný parket aj bez alkoholu

Počas rôznych konverzácií, ktoré som viedla s abstinentami, panovala na ubytovaní skvelá nálada. Program na večer v spoločenskej miestnosti bol jasný. Príde kapela a bude sa tancovať. Nikto nepotreboval mať na stole fľaše alkoholu na to, aby sa začal zabávať a parket praskal vo švíkoch. Niekedy som až nerozumela, ako môže byť niekto tak bezprostredný a vôbec pri tom nepiť.

Deň predtým sa opekalo, kde dokonca niektorí tancovali tak, že stáli na stoloch. Uvedomila som si, akú veľkú rolu zohráva v týchto veciach u „bežných" ľudí alkohol, či iné omamné látky. Veď predsa sa to dá aj bez toho. 

Narazila som dokonca aj na „ne-abstinentov", ktorí boli len podporovatelia. 17-ročná Dominika chodí na tieto akcie len preto, že sa chce do budúcnosti vyvarovať alkoholu a páči sa jej, že môže byť v komunite, kde je alkohol úplné tabu. Prešla si tiež ťažkým obdobím ako spoluzávislá, keďže jej otec bol alkoholik. 

Ako prebiehali tieto rozhovory? Priznám sa, mala som pred nimi veľký rešpekt. Bála som sa, že keď príde novinárka, ktorá chce písať o svete abstinentov, ľudia sa uzavrú a nebudú ochotní hovoriť. Opak bol však pravdou. Už od prvého momentu boli na mňa všetci nesmierne milí, otvorení a často začali rozprávať sami od seba. Takto to pokračovalo celé tri dni, od piatku až do nedele.

Pôvodne som mala úplne iné plány. Keďže išlo o športové hry, predstavovala som si, že si s abstinentmi aj zašportujem. No nakoniec som nemala ani jednu voľnú chvíľu. Vždy som sa s niekým zarozprávala a to tak intenzívne, že čas bežal neuveriteľne rýchlo. Bolo to skvelé, pretože z každého rozhovoru som si odniesla niečo nové, či už informácie alebo životné skúsenosti.

  Niekedy sme spolu sedeli celé hodiny a ja som nasávala ich príbehy, ktoré boli tak silné, že bolo ťažké ich v hlave usporiadať. Odchádzala som s pocitom, že som zažila tri dni, ktoré mi ukázali omnoho viac než len abstinentské športové hry. Ukázali mi, akú obrovskú silu má ľudská vôľa, otvorenosť a vzájomná podpora, lebo na tom si táto komunita stavia. 

Karin KOVÁČOVÁ